Preklad pomerne starého strateného článku od Brada Warnera: Zen is boring. Do slovenčiny kedysi dávno preložil Igor Kuhn. Originál sa už medzičasom z Internetu stratil – kópiu nájdete tu: Zen is boring.
Brad vysvetľuje, prečo trocha nudy nášmu životu prospeje.

Priznajme si to. Zen je nuda. Nenájdete tupšie a fádnejšie cvičenie, ako je zazen. Filozofia je suchá a nevzrušujúca. Divím sa, že vôbec niekto číta túto stránku. Neviete ľudia, že by ste mohli hrať Counterstrike, práve teraz? Že tu na webe je milión voľne prístupných pornostránok? Žite! Prečo nežijete?!

Joshu Sasaki, zenový učiteľ sekty Rinzai, raz povedal, že zenoví učitelia sa stále pokúšajú zapáliť študentov pre cestu Buddhu, ale keby študenti vedeli aký naozaj suchý a bez chuti Buddhov svet v skutočnosti je, nikdy by sa nedali. Má pravdu. Pozrite na učiteľov zenu. Ani jeden z nich nemá zmysel pre módu. Posedávajú a čumia do prázdnej steny. Spýtajte sa ich na levitáciu: nič nepovedia. Spýtajte sa ich na život po smrti a zmenia tému. Spýtajte sa ich na zázraky a začnú trepať nezmysly o nosení kýblov vody a štiepaní dreva. Chodia spať so sliepkami a vstávajú skoro. Zen je filozofia pre hlupákov.

Nuda je dôležitá. Väčšina nášho života je fádna, bez chuti a nudná. Ak cvičíte zazen, naučíte sa toho o nude dosť. Spomínam si, keď som po prvý krát sedel zazen, bol som fakt nabudený. Predstavoval som si, že mám víziu štvorrukého Krishnu zostupujúceho z nebies, alebo že sa vnáram do Ničoty, ako v tom songu od Beatles, alebo dosahujem Nirvánu (nech už to je čokoľvek) a podobné super veci. Ale práve zazvonil zvonček, nohy mi začali tŕpnuť a neprestajne ma zaplavovali hlúpe myšlienky. Možno to nerobím dobre, myslel som si. Ale nie, rok za rokom to bolo rovnaké. Nuda, nuda, nuda. Po skoro 20-tich rokoch je to stále nuda jak sviňa.

Ľudia nemajú radi svoje obyčajné životy. Chceme niečo lepšie. Toto, táto drina a práca rok za rokom je nudná, fádna a obyčajná, myslíme si. Ale raz, jedného dňa…

Je jedna príhoda kde Mike Nesmith z The Monkeys hovorí, že keď bol na univerzite, schádzal dolu z prázdneho školského pódia a hovoril si: raz, raz… Potom dodal, že teraz, to bolo v roku 1967 v čase najväčšej slávy Monkeys, schádza z pódia, pod ktorým sú tisíce fanúšikov a hovorí si: raz, raz… Taký je život. Nikdy nebude dokonalý. Akékoľvek „raz“ si vysnívaš, nikdy to nepríde. Nikdy. Je jedno, čo to je. Je jedno, akú bujnú fantáziu máš, aj aké kroky podnikneš, aby si to dosiahol. Aj keď to príde presne tak, ako si si to naplánoval, skončíš ako Mike Nesmith. Raz, raz… Za to ti ručím.

Tvoj život sa zmení. To je isté. Ale nezlepší sa ani trochu, ani sa nezhorší. Ako môžeš porovnávať prítomnosť s minulosťou? Čo vieš o minulosti? Nemáš ani šajnu! Nemáš ani potuchy aký včerajšok naozaj bol, ani minulý týžden, ani desať rokov dozadu. A budúcnosť? Zabudni!

Ľudia túžia po senzáciách, po krajných zážitkoch. Niektorí prichádzajú na zen očakávajúc, že osvietenie bude Medzný Vrcholný Zážitok. Matka Všetkých Medzných Vrcholných Zážitkov. Ale skutočné osvietenie je to najobyčajnejšie z obyčajných. Raz som mal zaujímavú víziu. Videl som sa cestovať priestorom a časom. Prešli milióny, nie: bilióny, trilióny, godzilióny rokov. Nie obrazne, doslovne. Presvišťali. Našiel som sa na úplnom okraji času a priestoru, nesmierne obrovského tvora zloženého zo živých myslí a tiel každej veci, čo kedy bola. Bol to neuveriteľne dojímavý zážitok. Vzpružujúci. Bol som odpálený celé týždne. Nakoniec som o tom povedal Nishijima Senseiovi. Povedal, že to bol nezmysel. Iba moja predstavivosť. Ani vám nepoviem, čo to so mnou urobilo, ako som sa cítil. Iba predstava? Bol to tak skutočný zážitok, ako každý iný čo som kedy mal. Plakal som. Neskôr toho dňa som jedol mandarínku. Všimol som si, ako neuveriteľne krásna je táto vec. Taká jemná. Tak zvláštne oranžová. Taká chutná. Tak som o tom Nishijimovi povedal. Tento zážitok, povedal, bolo osvietenie.

Takéhoto učiteľa potrebujete. Svet potrebuje omnoho viac takýchto učiteľov. Nespočet učiteľov by interpretovalo môj zážitok ako splynutie Átman, s Bohom, ako predzvesť veľkých a prekrásnych vecí, vychvaľovali by môj duchovný rast a dávali mi rady, ako ísť ešte ďalej. A ako rád by som im na to naletel, ver mi! Zožral by som to aj s navijákom. Ak učiteľ neotriasa tvojimi ilúziami, nerobí ti dobrú službu.

Nuda je to, čo potrebuješ. Splynutie Mysle a Boha na okraji vesmíru, to je vytrženie. Preto sa všetci hrnieme do toho zenu, že? Jesť mandarínku? Neblbni, kámo! Čo môže byť väčšia nuda, ako jesť mandarínku?

Pred niekoľkými rokmi nejaký psychológ robil štúdiu, pri ktorej posadil pár buddhistov a pár obyčajných ľudí do miestnosti a pripojil ich na EEG, aby zmeral ich mozgovú aktivitu. Všetkým povedal, aby sa uvoľnili a potom v miestnosti spustil opakované stimuly, hlasno tikajúce hodiny. EEG obyčajných ľudí ukazovalo, že ich myseľ po niekoľkých sekundách na stimul prestala reagovať. Ale buddhisti vydržali mentálne registrovat každý tik, kedykoľvek prišiel. Obyčajní ľudia si predstavujú, že sú lepšie veci, na ktoré možno myslieť.

Ak sa skutočne pozrieš na svoj obyčajný a nudný život, uvidíš niečo skutočne prekrásne. Naše každodenné staré, zbytočné životy sú nesmierne radostné – prekvapujúco, ohromujúco, zaryto a neúprosne radostné. Vôbec nemusíš robiť nejaké mega veci, aby si túto radosť zažil. Ľudia si myslia, že potrebujú veľké zážitky, zaujímavé skúsenosti. A je pravda, že takéto gigantické, traumatické skúsenosti niekedy, na letmý okamžik, privedú ľudí do akéhosi stavu osvietenia. Preto po tých zážitkoch tak túžime. Ale rýchlo sa obnosia a si späť tam kde si bol a hľadáš ďalšiu senzáciu. Nemusíš brať drogy, vyhodiť do luftu budovu, vyhrať 500 míl Indianopolis, alebo prechádzať sa po mesiaci. Nemusíš paraglideovať nad Himalájami, nemusíš urobiť tú tvoju lascívnu a ó-takú-nadržanú sekretárku, alebo žúrovať celú noc s tými prekrásnymi ľuďmi. Nepotrebuješ vízie splynutia s totalitou vesmíru.

Len buď tým čo si, tam kde si. Vyčisti záchod. Vyvenči psa. Rob svoju robotu. To je tá najzázračnejšia vec, čo tu je. Ak skutočne chceš splynúť s Bohom, takto sa to robí. Tento okamžik. Sedíš tu s jednou rukou v spodkách a omrvinkami z čipsov na brade, pozeráš do kompu a myslíš si „tento chlap sa zbláznil“. Tento jeden moment je osvietenie. Tento okamžik tu nikdy predtým nebol a keď raz prejde, je naveky preč. Ty si tento okamžik. Ten okamžik si ty. Tento okamžik je splynutím s totalitou vesmíru, so samotným Bohom.

Ten život, ktorý teraz žiješ, má toľko radostí, že to ani Boh netuší!

— Brad Warner